Požičať či nepožičať? Ako sa postaviť k tomu, keď dieťa nechce požičiavať svoje hračky? Možno si práve kladiete jednu z týchto otázok. Ako dieťa rastie, postupne sa dostáva do kontaktu s inými deťmi. Skôr či neskôr teda musíme čeliť tomu, že mu niekto bude chcieť hračku zobrať.
Každý má potrebu vlastniť
A je to celkom prirodzené. Dieťa v prvých dvoch rokoch života je egocentrické a neberie ohľad na iných. Veď len spoznáva a začína si uvedomovať samé seba a svoje potreby. Niekoľkomesačné batoľa si ešte nechá vziať hračku z ruky. Ale približne medzi rokom až rokom a pol už deti veľmi dobre ovládajú, čo to vlastníctvo je. Začínajú brať predmety okolo seba ako “svoje“ a reagovať s hnevom či plačom, keď im ich berieme.
Potreba vlastniť je tu teda oveľa skôr ako potreba deliť sa s inými. A čuduj sa svete, podľa malého prieskumu na webe, väčšina zdrojov vám potvrdí, že máme dieťaťu to vlastníctvo dopriať. Ak v ňom túto potrebu budeme potláčať, môže sa stať, že neskôr nás to dobehne. Dieťa si bude veci ukrývať, zhromažďovať a bude o to viac chcieť mať niečo svoje. Potrebu vlastniť v ňom len umocníme.
„Netlačme na pílu“
Možno to znie ako klišé, ale z vlastnej skúsenosti môžeme potvrdiť, že je to pravda. Odborníci aj mnohí rodičia, ktorí tieto situácie zažili, sa zhodujú v tom, že nútiť dieťa k tomu, aby niekomu požičalo hračku je nezmysel. Veď ani my nepožičiavame len tak to, na čom nám záleží. Okolo troch rokov postupne dieťa začína chápať, že mu všetko nepatrí. Niekedy aj spontánne ponúka hračky druhým. Nechajme teda deti samé dopracovať sa k tomu, že sa budú chcieť podeliť. Nežiadajme to od nich skôr, než sú schopné to chápať.
Aký zaujať postoj, keď moje dieťa hračku z ruky nepustí?
Predstavme si, že náš predškolák sa hrá na ihrisku a iný k nemu príde a trhá mu hračku z ruky. Asi nie je správne nechať to tak. Môžeme sa pokúsiť druhému dieťaťu vysvetliť, že hračka je obsadená a môže si ju požičať, až sa naše s ňou dohrá. Rovnako ale musíme postupovať, keď si chce požičať naše dieťa. Ak ho necháme brať druhým hračky, naučíme ho, že vždy dostane to, čo chce. Vyskúšajme napríklad taktiku: „počkaj si, až bude hračka voľná.“
Posilnime vôľu a podnecujme rozhodovanie u dieťaťa
Existuje mnoho rôznych situácií, kedy je potrebné sa k „požičiavaniu“ postaviť. Ponúkneme vám aspoň pár tipov, ako si poradiť a pritom sa vyhnúť chybám, ktoré by sa negatívne odrazili vo vývoji dieťaťa.
- Stojme za našim dieťaťom
Ak dieťa ešte nevie argumentovať (rozprávať), tak sa nebojme do situácie vstúpiť a ukázať mu, že má právo rozhodovať o tom, čo vlastní. Nenechajme, aby mu deti vytrhli hračku z rúk. Naopak ale musí pochopiť, že tiež nemá brať veci druhým. - Keď sa dohrám, rád ti ju požičiam.
Naučme dieťa samé obhájiť svoj záujem. Pokiaľ už je schopné samé komunikovať, povzbuďme ho k tomu, aby situáciu riešilo samé a neustupovalo za každú cenu druhým. - Medzi súrodencami
Deťom stanovme spravodlivé pravidlá, napríklad, aby sa pri hraní so spoločnými hračkami striedali. Môžeme im určiť časový limit alebo sa budú striedať po dňoch, vždy však myslime na to, že pravidlá majú byť veku primerané. Ak to nie je nevyhnutné, nevstupujme do ich sporu. - Keď príde návšteva
Návšteva je pre deti spočiatku niečím novým. Majme pochopenie, nenúťme ich požičať to, čo by druhé dieťa mohlo zničiť. Platí to najmä pre staršie deti. Školák, ktorý poskladal svoje dielo z tristo kúskov stavebnice, asi nebude nadšený ak mu ho dvojročné dieťa zničí. Skúsme spoločne vybrať hračky pre návštevu a to, čo požičať nechcú, radšej schovajme do skrine. Ak ide o menšie deti, môžeme sa prikloniť k pravidlu „môžeš sa hrať s tým, čo je voľné.“
Téma požičiavania je omnoho širšia, ako sa nám podarilo obsiahnuť v článku. Pokiaľ sa vám nedarí si s ňou poradiť, riešite stále dookola tie isté situácie a neúspešne, skúste sa nám ozvať a my vám radi ponúkneme pomoc.